Je po voľbách a píše sa rok 2010. Ja som sa narodil v roku 1983. Keď som mal tak 10-12 rokov, tak pri predstave roku 2010 ma premohol neistý pocit čohosi neuveriteľne vzdialeného. Dnes je pomaly 21 rokov po tom nešťastnom novembri, ktorému slovenská pravica nedá pokoj. Niežeby som si neuvedomovol historickú jedinečnosť prevratu. Avšak každodenná inflácia morálky ponovembrovej reality nedáva šancu k dosiahnutiu celospoločenského konsenzu o tejto udalosti zo všeobecne známych príčin. Na druhej strane je dôkazom vykradnutosti a straty invencie pravicových strán, ak ešte v postmodernom roku 2010, kedy sme už podľa scénarov ideologickej továrne na sny mali používať vznášadlá či cestovať v čase, bojujeme proti komunizmu. Neskončil sa predsa boj s komunizmom o niečo skôr? Niekedy okolo roku 1989….. A vôbec bol to boj? Nebola to náhodou dohoda? ZSSR s USA? Prečo nám pravica ponúka stále nejakú revolúciu? Prečo sa spolčuje stále proti akémusi zlu. Jednoducho aj tieto voľby ukázali, že pravica nemá témy, nemá guráž a žiaľ nemá ani osobnosti. Dovoľte mi klesnúť na úroveň pravicovej demagógie, veď oni veľmi často hodnotia voličov Smeru, SNS či HZDS. Určite to nie je správne, ale po určitých skúsenostiach si dovolím hodnotiť aj ja. Pravica vychovala v ľuďoch nenávisť, je predsa smiešne ako voliči pravice nenávidia Rusov, Číňanov. Ako robia z každého Rusa Stalina a komunistu, komunistom je aj ten čo si dovolí kritizovať USA či západnú civilizáciu. Nacionalista je ten, kto nesúhlasi s krokmi Maďarska ……a tak ďalej… Parafrázujem z jedného slovinského filmu, že „to je ako kričať, že nesmieme zabíjať Eskimákov lebo tích je málo ale Rusov zabíjať môžme lebo tích je veľa….“ Netrpí pravica mániodepresiou. Nie je táto pravica chorá. Tak či onak november je minulosť. A čím ďalej tým dávnejšia. Ani praženicu človek nebude jesť každý deň. Zunuje sa.